Preslov z príležitosti uvedenia do života rozšíreného vydania knihy Jaroslavy Šickovej-Fabrici: Základy artetererapie, Porál, 2016

Cudzinka v labyrinte duše
Daniel Pastirčák, 1. 3. 2016

Aké je to zvláštne Slávka, uplynulo 9 rokov a my sme tu zas, spolu s tebou, v situácii podobnej tej spred rokov, i keď v niečom predsa celkom odlišnej. Vtedy pred rokmi, i dnes tu a teraz sa na jednom mieste, v jednom čase, v tvoje osobe spojili dve odlišné udalosti: Vernisáž výstavy voľného umenia a „krst“ odbornej knihy. Tvoj život, ako ho roky s úctou sledujem, je totiž stvorený z dvoch živlov – zo sopečnej lávy umeleckej tvorivosti a z liečivej vody terapie. Tvoja verejná tvár má tie iste črty i v intimite rodinného života: možno ťa nazvať rôznymi menami: sochárka, keramička, ilustrátorka, no možno ťa predstaviť i ako ženu sochára a matku umelcov. To prvé sa však vždy spája s druhým, tvorivé s pomáhajúcim, liečivým, existenciálnym stretnutím, s hľadaním celistvosti duše v sebe i v druhých.

Čo sa počas tých deviatich rokov dialo, kde si bola, čo si našla, čo si stratila, v čom je tu to nové a jedinečné, čo nám bráni toto opakovanie udalosti označiť za dejavú? Bola si na cestách. Stratila si domov, aby si ho ako cudzinka nachádzala na nových dosiaľ neznámych miestach. Okruh tvojho sveta sa rozširoval o cudzorodé územia. Je príznačné, že i táto tvoja nová kniha, kniha z radu mnohých kníh, sa k nám neprihovára tvojou rodnou rečou, hovoríš k nám v reči blízkej i trochu vzdialenej – jazykom našich českých susedov. Tak si i samu seba označila, ako pútničku, cudzinku, ktorá sa v cudzej zemi často cíti viac doma než vo vlastnej. Nuž to nové, je snáď práve v tomto – v rozvinutí bytia za hranicami vlastného – v bytí cudzinky medzi blížnymi cudzincami, pútnikmi ktorí hľadajú domov, stratenú celistvosť, pokoj spočinutia, stred svojho bytia. Toto podujatie sa deje v čase, keď sa na našej planéte odohráva čosi, čo s istým nadsadením možno nazvať novým sťahovaním národov. Za našimi hranicami, vďaka Bohu stále ešte neoplotenými, tiahnu zástupy vyhnancov, ľudia, ktorí stratili domov a hľadajú ho v neznámej cudzine. Dnes som bol na migračnom úrade prihovoriť sa za priateľa Rézu z Iránu. Réza utiekol, lebo vyšlo najavo, že zradil svoje náboženstvo nechal sa tajne pokrstiť kresťanským krstom. Sedem rokov u nás čaká na udelenie azylu. Azylová úradníčka však tvrdí, že azyl mu nepatrí, lebo nie je dostatočne dôveryhodným kresťanom. To je doba ktorú žijeme. Čas kedy naša krajina, hrdá na svoje tradičné kresťanstvo, dostala jedinečnú príležitosť preukázať v činoch, vernosť Kristovým ideálom: Možnosť, prijať cudzincov za svojich vlastných, poskytnúť im domov, možnosť milovať tých, čo sa i vďaka prehláseniam našich politikov, zdajú byť našimi nepriateľmi.

To nové, Slávka, však u teba nie je až takým novým. Veď ty dlhé roky, prekračuješ hranice, k tým, čo sa stali cudzincami vo svojej vlastnej vlasti. ľuďom, ktorým choroba odoprela schopnosť vysloviť samého seba v jazyku bežných ľudí. Stratili sa v labyrinte vlastnej duše. Nevedia pomenovať to vnútorné, čo ukrývajú v sebe. Komunikácia je zvláštny dar, umožňuje nám nie len poznať a prijať toho druhého, ale i vysloviť samého seba a v tom vyslovení sa poznať a prijať. Koľkým takým ľuďom si nad hárkami pokresleného papieru udelila azyl, uviedla ich do strateného domova. Učila si ich vysloviť samých seba tým najprvotnejším jazykom – jazykom, ktorý tu bol prv než všetky písma, texty a knihy. Jazykom, v ktorom nám na stenách Altamíry zanechali svoje odkazy naši predkovia. Jazykom, ktorým rozprávajú deti, skôr než si osvojili materinsky jazyk, naučili sa čítať a písať. Tvoja nová kniha je akýmsi sprievodcom do krajiny stratenej duše, praktickou príručkou na cestu do zabudnutých zákutí seba samého, Text dopĺňajú mapy tých neviditeľných miest. Tvoji klienti ich v hodinách terapie sami nakreslili.

Tá reč, ktorou iným pomáhaš dorozumieť sa so svojou dušou, je tvoja najvlastnejšie reč, reč umenia, ńou od mladosti prehováraš vo svojich dielach. No bolo potrebné ešte čosi. Aby si pomáhala nachádzať domov cudzincom, sama si sa musela stať cudzincom vo svojom svete. Iba ten, kto poznal chuť úzkosti, samoty, izolovanosti uprostred hlučného, hluchého sveta, môže objaviť cestu domov, a pomáhať iným aby ju v sebe našli. Ako o tom písal tvoj obľúbený autor  Henry Nowen, inšpirovaný Kristom– Iba zranený liečiteľ môže uzdraviť.

Pred niekoľkými týždňami nás opustil vzácny priateľ, otec António. Aj on tu bol pre tými deviatimi rokmi. Spolu sme tvoju knihu uvádzali do života. Otec António by mohol byť symbolom, toho, o čo celý život usiluješ i múdrosti zhromaždenej v tvojej novej knihe. Život ho vykázal na perifériu. Najprv bol ako neposlušný kňaz väznený komunistami, potom bol ako príliš slobodný človek odmietnutý vlastnou cirkvou. Tam kde mu odopreli domov, sa sám stal domovom pre bezdomovcov – zranený liečiteľ, podľa príkladu Krista, ktorého tu až do poslednej chvíle verne nasledoval. Určite by tu veľmi rád bol tešil sa z tvojej knihy a žehnal jej budúcemu životu. A on tu s nami istým spôsobom aj je, mám ho pred očami ako nás zdraví svojim širokým úsmevom. Nuž uveďme, Slávka, tvoju knihu, modlitbou ticha, v ktorej necháme prehovoriť otca Antónia. Nech v tom tichu povie o cudzincoch a stratenom domove to najpodstatnejšie; to, čo sa v slovách našej reči celkom ani vypovedať nedá.