Homage  to reformation / výstava Jaroslavy Šickové-Fabrici

Homage to reformation / výstava Jaroslavy Šickové-Fabrici

Posted by: on Nov 8, 2017 | No Comments

Pozvánka na výstavu / The invitaion for the exhibition:

Homage  to reformation

Jaroslava Šicková-Fabrici

 

výstava  sochárskych a keramických  prác venovaných  pamiatke 500. výročia reformácie /

The exhbition of scultures and ceramics on memory  of  the 500. Universary of Reformation

 

otvorenie / opening            12. 11. 2017          17,00 / 5. p. m

výstava potrvá do / duration of exhibition           12. 12. 2017

 

Terra therapeutica Gallery, Bratislava, Slovakia.

 

Preslov z príležitosti uvedenia do života rozšíreného vydania  knihy Jaroslavy Šickovej-Fabrici: Základy artetererapie, Porál, 2016

Preslov z príležitosti uvedenia do života rozšíreného vydania knihy Jaroslavy Šickovej-Fabrici: Základy artetererapie, Porál, 2016

Posted by: on Mar 11, 2016 | No Comments

Cudzinka v labyrinte duše
Daniel Pastirčák, 1. 3. 2016

Aké je to zvláštne Slávka, uplynulo 9 rokov a my sme tu zas, spolu s tebou, v situácii podobnej tej spred rokov, i keď v niečom predsa celkom odlišnej. Vtedy pred rokmi, i dnes tu a teraz sa na jednom mieste, v jednom čase, v tvoje osobe spojili dve odlišné udalosti: Vernisáž výstavy voľného umenia a „krst“ odbornej knihy. Tvoj život, ako ho roky s úctou sledujem, je totiž stvorený z dvoch živlov – zo sopečnej lávy umeleckej tvorivosti a z liečivej vody terapie. Tvoja verejná tvár má tie iste črty i v intimite rodinného života: možno ťa nazvať rôznymi menami: sochárka, keramička, ilustrátorka, no možno ťa predstaviť i ako ženu sochára a matku umelcov. To prvé sa však vždy spája s druhým, tvorivé s pomáhajúcim, liečivým, existenciálnym stretnutím, s hľadaním celistvosti duše v sebe i v druhých.

Čo sa počas tých deviatich rokov dialo, kde si bola, čo si našla, čo si stratila, v čom je tu to nové a jedinečné, čo nám bráni toto opakovanie udalosti označiť za dejavú? Bola si na cestách. Stratila si domov, aby si ho ako cudzinka nachádzala na nových dosiaľ neznámych miestach. Okruh tvojho sveta sa rozširoval o cudzorodé územia. Je príznačné, že i táto tvoja nová kniha, kniha z radu mnohých kníh, sa k nám neprihovára tvojou rodnou rečou, hovoríš k nám v reči blízkej i trochu vzdialenej – jazykom našich českých susedov. Tak si i samu seba označila, ako pútničku, cudzinku, ktorá sa v cudzej zemi často cíti viac doma než vo vlastnej. Nuž to nové, je snáď práve v tomto – v rozvinutí bytia za hranicami vlastného – v bytí cudzinky medzi blížnymi cudzincami, pútnikmi ktorí hľadajú domov, stratenú celistvosť, pokoj spočinutia, stred svojho bytia. Toto podujatie sa deje v čase, keď sa na našej planéte odohráva čosi, čo s istým nadsadením možno nazvať novým sťahovaním národov. Za našimi hranicami, vďaka Bohu stále ešte neoplotenými, tiahnu zástupy vyhnancov, ľudia, ktorí stratili domov a hľadajú ho v neznámej cudzine. Dnes som bol na migračnom úrade prihovoriť sa za priateľa Rézu z Iránu. Réza utiekol, lebo vyšlo najavo, že zradil svoje náboženstvo nechal sa tajne pokrstiť kresťanským krstom. Sedem rokov u nás čaká na udelenie azylu. Azylová úradníčka však tvrdí, že azyl mu nepatrí, lebo nie je dostatočne dôveryhodným kresťanom. To je doba ktorú žijeme. Čas kedy naša krajina, hrdá na svoje tradičné kresťanstvo, dostala jedinečnú príležitosť preukázať v činoch, vernosť Kristovým ideálom: Možnosť, prijať cudzincov za svojich vlastných, poskytnúť im domov, možnosť milovať tých, čo sa i vďaka prehláseniam našich politikov, zdajú byť našimi nepriateľmi.

To nové, Slávka, však u teba nie je až takým novým. Veď ty dlhé roky, prekračuješ hranice, k tým, čo sa stali cudzincami vo svojej vlastnej vlasti. ľuďom, ktorým choroba odoprela schopnosť vysloviť samého seba v jazyku bežných ľudí. Stratili sa v labyrinte vlastnej duše. Nevedia pomenovať to vnútorné, čo ukrývajú v sebe. Komunikácia je zvláštny dar, umožňuje nám nie len poznať a prijať toho druhého, ale i vysloviť samého seba a v tom vyslovení sa poznať a prijať. Koľkým takým ľuďom si nad hárkami pokresleného papieru udelila azyl, uviedla ich do strateného domova. Učila si ich vysloviť samých seba tým najprvotnejším jazykom – jazykom, ktorý tu bol prv než všetky písma, texty a knihy. Jazykom, v ktorom nám na stenách Altamíry zanechali svoje odkazy naši predkovia. Jazykom, ktorým rozprávajú deti, skôr než si osvojili materinsky jazyk, naučili sa čítať a písať. Tvoja nová kniha je akýmsi sprievodcom do krajiny stratenej duše, praktickou príručkou na cestu do zabudnutých zákutí seba samého, Text dopĺňajú mapy tých neviditeľných miest. Tvoji klienti ich v hodinách terapie sami nakreslili.

Tá reč, ktorou iným pomáhaš dorozumieť sa so svojou dušou, je tvoja najvlastnejšie reč, reč umenia, ńou od mladosti prehováraš vo svojich dielach. No bolo potrebné ešte čosi. Aby si pomáhala nachádzať domov cudzincom, sama si sa musela stať cudzincom vo svojom svete. Iba ten, kto poznal chuť úzkosti, samoty, izolovanosti uprostred hlučného, hluchého sveta, môže objaviť cestu domov, a pomáhať iným aby ju v sebe našli. Ako o tom písal tvoj obľúbený autor  Henry Nowen, inšpirovaný Kristom– Iba zranený liečiteľ môže uzdraviť.

Pred niekoľkými týždňami nás opustil vzácny priateľ, otec António. Aj on tu bol pre tými deviatimi rokmi. Spolu sme tvoju knihu uvádzali do života. Otec António by mohol byť symbolom, toho, o čo celý život usiluješ i múdrosti zhromaždenej v tvojej novej knihe. Život ho vykázal na perifériu. Najprv bol ako neposlušný kňaz väznený komunistami, potom bol ako príliš slobodný človek odmietnutý vlastnou cirkvou. Tam kde mu odopreli domov, sa sám stal domovom pre bezdomovcov – zranený liečiteľ, podľa príkladu Krista, ktorého tu až do poslednej chvíle verne nasledoval. Určite by tu veľmi rád bol tešil sa z tvojej knihy a žehnal jej budúcemu životu. A on tu s nami istým spôsobom aj je, mám ho pred očami ako nás zdraví svojim širokým úsmevom. Nuž uveďme, Slávka, tvoju knihu, modlitbou ticha, v ktorej necháme prehovoriť otca Antónia. Nech v tom tichu povie o cudzincoch a stratenom domove to najpodstatnejšie; to, čo sa v slovách našej reči celkom ani vypovedať nedá.

 

 


 

 

Je suis aussi étrangère /en/

Je suis aussi étrangère /en/

Posted by: on Mar 4, 2016 | No Comments

Jaroslava Šicková-Fabrici

Statua Gallery, Pállfy Palace, Zámocká 47, Bratislava, Slovakia
March 1 – 23, 2016

If we talk about travelling abroad, participating in artist-in-residence programs connected with the chance to display my artwork and to present my approach to art therapy, the years 2014 and 2015 have been very rich.
After the exhibitions in Adam Hall Gallery at Wheaton College in Chicago (July 2014), in Monastero Santa Marta in Florence, Italy (October 2014), in Spectrum Care in Auckland, New Zealand (March 2015), in Royal Queensland Art Society Gallery in Australia (April 2015), in Danish Billund Art-Therapy Center (April 2015), and also, in Jan Hus Church in Prague, the Czech Republic (September – October 2015) Je suis étrangère.
I  will finally present my artwork in my hometown Bratislava, Slovakia where I was born and where I live all my life.
The title of the exhibition is this time Je suis aussi étrangère (I am also a foreigner, a pilgrim) offers many interpretations – one of them is that sometimes I feel more like a stranger in my home-country than abroad…
My artwork has been inspired not only by the journeys to unknown foreign countries but mainly by the issues of today´s world influenced by violence and refugee crisis.
At the exhibition, one can find my artworks in stone, wood, clay, and glass but also collages and installations for the creation of which I have used original handwritings of people I met during my life journey – people of different age, nationalities and various problems they faced. The most frequently present are the letters written by an autistic boy who wrote them to me during 15 years when I was working with him in art therapy.

The motto of this exhibition is: “We are pilgrims, strangers on Earth…” (Bible, Hebrews 11:13) and also the text of the Universal Declaration of Human Rights: “All human beings are born free and equal in dignity and rights. They are endowed with reason and conscience and should act towards one another in a spirit of brotherhood.”

During the vernissage, the new edition of my book Basic art therapy (Publishing House Portal, Prague, the Czech Republic, 2016) will be introduced.

Jaroslava Šicková-Fabrici